Analýza kľúčovej scény z filmu Zrkadlo (1975)

Analýza kľúčovej scény z filmu Zrkadlo (1975)

Bilancovanie života jedného z najvýznamnejších tvorcov svetovej kinematografie doviedlo Andreja Tarkovského k osobnému ozrejmeniu spomienkovej výpovedi v dnes už klasickom filme – Zrkadlo - Zerkalo (1975). Dielom tak nevšedným a vizuálne citlivým, až máte pocit, že sa ho priamo dotýkate. Senzualitou sprevádzaný mimo iného je i obyčajný prievan vetra, jemný šum živých častičiek, kvapkanie vody a podľa náladovosti i voyeurske nahliadnutie k hlbokému vnútru zainteresovaných – predovšetkým k centrálnej postave matky (i keď časové a priestorové obkolesenie rozprávania sa často obmieňa). Tento kratučký článoček nie je recenziou samotného klasického diela, ale krátkou analýzou jednej konkrétnej, niekoľkominútovej sekvencie, ktorej formálny účel a obsahové metafory ho charakterizujú asi najvýstižnejšie. Vari sa ústredná tematickosť neprieči v súznení (aj) nášho života a nepodobajú sa niektoré jej prvky v metaforickej rovine na vnútornú rozpoltenosť (samotných) našich nás? A prečo nami opovrhujú a my nimi? Poďme teda nato…

(centrálna charakteristika deja)

Dostávame sa k fáze, kde sú motívy Zrkadla rozpitvávané až k samotnému koreňu ústredného konfliktu. Matka (Margarita Terechová) si namáča hlavu vlažnou vodou a zrazu sa na ňu nad-naturálne vyrojí enkláva submisívnych prvkov, ktoré nie je bohužiaľ schopná eliminovať a rozpoznať ich parciálny motív. Každý milimeter priestoru, akýkoľvek tichý útržok zvukovej stopy, koherentnosť náladovej disharmónie a napokon i autorova kompozičná predstavivosť živého sna naprieč pocitom poznačenej postavy za pomoci čiernobielej sépie, vyvoláva voľné blúznenie nemohúcna, ktoré Tarkovský estetikou prezentuje. Matka ako osobnosť zlyháva, prepuká nervozitou a jej astrálne psychologické univerzum sa prieči náročnými skúškami optickej nezlúčiteľnej reality. Pre Tarkovského toto životné temno spadá k atraktívnej artovej perforácií, čiže to nepríjemné a temné je vyobrazené malebne a podmanivo.

Padá snáď tá stena sama, alebo máme pocit, že všetko zlé, čo sme kedy zažili implikačne spracovávame len v tej jednej rovine-negatívna a miesto všetkého plnohodnotného, čo je na živote také jedinečné vidíme v skazonosnom podobenstve? Dá sa vôbec potom viesť pochodeň rodinného klanu aspoň v určitých medziach neutrálnosti s už tak poznačeným štádiom depresívnosti? Bol ešte čas zakročiť pred hrozivou anamnézou v priamej budúcnosti, bytostne sa dotýkajúcej, alebo manželské odlúčenie zasiahlo ranou dokonanou a nikdy ju z pamäti naša postava nevymaže? Podľa naratívneho vývinu túto povestnú hranicu nervového roztrženia neprekonala a rýchlosťou svetla viditeľne padá na samé dno…

(útek fyzického a duševného rozmeru)

Po následnom kratšom návrate k realite, kam sa presúvajú sprievodné zábery Tarkovský opäť zmenil vizuálnu dynamiku, dopracovávame sa k unikátnemu prežitku obrazovej implementácii tunelového videnia. Postava matky, okolo ktorej sa celá táto útržkovitá mizanscéna točí, padá do ďalšej pasce. Pravdepodobne sa v práci zmýlila pri vpísaní textu do článku a tak uteká, uteká cestou plnou dažďa, napraviť údajné zlyhanie. V čase hlbokej ideologickej sovietizácii spoločnosti, akékoľvek pochybenie z dúm ordinačnej kolektivizácie hraničila niekam, kamsi až do vyhnanstva – gulagov, s dozaista hlbokým poznačením do konca života…

Čo sa to vlastne stalo? Tarkovský bol podľa môjho názoru jedným z intelektuálne najvybavenejších režisérov všetkých čias, obraz Stalina z vnútornej strany fabriky, sledujúc našu postavu ako prehľadáva dlhočízne materiály je veľavravný. S najväčšou pravdepodobnosťou sa sekla v písmene, ktorou ruská azbuka označuje podobnosť našich latinských písmen t,r. V tom prípade by dokaličila diktátorovo meno označením Sralin, čo je automaticky vzaté za takmer klinickú smrť “páchateľa”, ktorý by to učinil a to dokonca i v nevedomí. Autor sa dokonale snažil prepracovať silné autobiografické momenty zo svojho vlastného života a v akom širokom poli transcendentálnosti ich prinavrátil späť do živelného prostredia detstva je vskutku mrazivé. Sám pritom ľutuje a chce zvrátiť isté veci, rozhodnutia, opovrhnutia, ktoré nestihol počas života napraviť a pomôcť vlastnej matke. Tá sa po rozchode len ťažko pozviechávala a nikdy sa cez depresie nevyliečila.

(symbol filmu – oslobodzujúce vzlietnutie raneného vtáčika)

Čert to ber, že všetko zveličuje, veci berie až príliš vážne a nedokáže sa odosobniť. Strata manžela sa ňou teda ťahala až do smrti a nepomohli jej rady od kolegýň či priateľov, dokonca ani od rodiny. Jedna jej akosi nezaujato ešte kedysi dávno odparafrázovala slová úvodu Danteho Božskej komédie, akási signifikantná charakteristika predzvesti jej vnútorného rozporu a s narastajúcou gráciou zajtrajškov aj takáto symbolika čoraz viacej kulminovala. Chladne a s nekompromisnosťou. S vizuálnym ornamentálnosťou, s hutnými spomienkovými vnemami. Na záver tejto schémy scénického komplotu a zbytočnej paniky vchádza do sprchy, kde netečie voda.

Beznádej a zúfalstvo sa preťahuje donekonečna a jej dispozičný mentálny stav, spôsob boja o zmyslovú autonómiu sa rúca v časovej ekvivalencii nenávratna. Dej filmu je počas nasledujúcej stopáži náročný, nesmierne odťažitý a mení svoju konceptuálnu oklieštenosť udalosťami 2.svetovej vojny, údelu dospievania a prírodnou harmóniou. Rytmizujúca vizuálna poetika dodáva Zrkadlu somatický rozmer, porušovaním zdanlivo nezlučiteľných zákonov fyziky je dielo bohaté, zavše fascinujúce a neopozerateľné. Ako obrazy Picassa.

(Posledný obrázok je už tak trochu mimo scény, ale je tak pevnou súčasťou celku, že ho sem kľudne dám. Zaujímavá je aj ich abstraktná súvislosť rozdielu slobody a fanatizmu, ktorou sa líčia spomienkové návraty mladého chlapca, matky a dotknutých nevinných.)

Celý film s anglickými titulkami: