Filmová recenzia: Správca Sanšo

Vo východnej kultúre, najmä tej orientálnej japonskej, sa v mnohých prípadoch delilo námetové spracovanie podľa historického zasadenia do deja. Tým mám na mysli vtedajšiu súčasnosť (gendai-geki), alebo samurajských eposoch (jidai-geki) datujúcich obdobie občianskych vojen (koniec 16teho storočia-1868). Kendži Mizoguči dokázal svoj maliarsky cit pretaviť v neodolateľne krásnu epickú skladbu plnú utrpenia a znovuobjavenia vlastnej tváre v inom variante. Zostavil príbeh z dávnych feudálnych čias a opäť rozpitval niektoré zo svojich motívov patriacich silným ženským osobnostiam. Avšak tentokrát nechal za seba v mnohom hovoriť prírodou…

Zušio a jeho staršia sestra Andžu boli zajatí na otrocké práce u starého a mimoriadne krutého správcu Sanša. Jej matku prepadli banditi a odvtedy sa v tamojšom prostredí akoby zdvihla lavína prízračných mytologických rozpráv, ktoré kolujú medzi ľuďmi. Andžu bola 10ročnou situáciou v otroctve nesmierne znechutená a nemohúcne sa prizerala k premene svojho brata v krutého pritakávača za oplátku miernych výhod v tomto skazenom prostredí. Vštiepila Zušiovi nádej v útek, formou sebaobetovania. Nalákala strážcov a zatiaľ čo Zušio na pleciach nesúci zbedačenú dievku utiekol, nad okolím sa začala vznášať starodávna gakagu pieseň. Mladé dievča si nedokázalo predstaviť situáciu, že by pod mučením priznala cestu bratovho úteku a spáchala tak samovraždu utopením v najkrajšej a najsmutnejšej scéne filmu. Zušio zistil, že je dedičom vplyvného postavenia a právomocí a snažiac sa zrušiť otroctvo v ostatných protektorátoch, konfrontoval Sanša a jeho syna. Matkino odlúčenie, smrť sestry a x ďalších prekážok ho ničili rad radom.

Mizogučiho tradicionalistický prístup sa prekvapivo okorenil idealizmom, keďže dokázal vniesť do toľkého utrpenia v nemilosrdných podmienkach isté nadprirodzené idealistické sily, ktoré vynikajú v spomínaných záberoch kameramana Kazua Mijagawu. Taktiež hudobné inštrumenty Fumia Hajasakiho sú relatívne pokľudnejšie. Občas vynikne archetypálne, keď treba zvýšiť napätie, postačia umiernené rytmické tóniny a máte pocit, že napínavejšie to byť ani nemohlo (útek). Hlas prírody sa tým pádom ozýva cestou slobody rovnako ako jej konečným cieľom. Je to akási neopakovateľná odysea nádhery a šance, ktorou činí z neľudských táborov priestor na vykúpenie. Úchvatnými prostriedkami obrazu sú i diagonálne spôsoby presunov postáv, príbeh dostáva väčšej dramatickosti aj dynamizácii hĺbkovej ostrosti. Dokáže v divákovi okoreniť dávku fantázie o pár stupňov viacej, ako tie klasické.

Už len samotná historická vernosť doby a tamojších zvyklostí možno chápať perfekcionalisticky, sú jednoznačne základným rysom umeleckého prejavu. Tento film sa dá navyše interpretovať hneď v rôznych aspektoch, ťažko zvoliť len jeden. Je rovnako nepríjemným ako prenádherným. Je dlhý a krásny, poviedkový i existenciálny a každému svojmu divákovi osvetlí cestu v lepšie zajtrajšky, pokiaľ ho vezme aspoň trocha na vedomie. Je fascinujúce, ako sa trojica najslávnejších východoázijských majstrov (Kurosawa, Mizoguči, Ozu) dopĺňala a ako každý uplatňoval svoj vlastný systém chápania pohyblivých obrazov. Správca Sanšo (1954) je zážitok nevšedného rázu, v našich končinách pomerne neznámy. Jeho odkaz je však vo svete zapísaný zlatým písmom a rovnako nevymizne, ako nezabudnuteľná matkina balada, ktorou privoláva svoje deti z ríše zla.

“Andžu, ako veľmi po tebe túžim, život je krutý.

Zušió, ako moc po tebe túžim, život je tak krutý”