Povraz (1948) - jednozáberový experiment

Motívy a spôsoby uskutočňovania vrážd nemajú limity. Vychádzajúc síce z takejto škatuľkovej premisy, častokrát len dokráčame cestičkou nenávratnosti konania, a ňou je násilná smrť. Ako ale obhájime tie najpodlejšie činy, pokiaľ sme neboli v bezprostrednom ohrození života a útok sme iniciovali? Máme snáď ešte možnosť racionálne zasiahnuť a odvrátiť onen úmysel nedomyslenia v situačnej tiesni? Tieto a ďalšie otázky je možné rozvinúť práve vďaka majstrovskej réžii Alfreda Hitchcocka a ponúknuť tak divákovi zážitok časopriestorovej kontinuity, ktorá prebieha chronologicky a so všetkými psychologickými atribútmi ľudskej psychiky. Mimo dialógového vývinu „našich“ účastníkov „vražednej oslavy“ a ich okázalých pocitov prežívania máme možnosť pozorovať aj ich charakterové vnútro z rôznorodého súdka, čítať ich vôľové a emočné reakcie a to, čo neodmysliteľne škriepi ich svedomie. Vzhliadame k ich dispozičnému jadru zmýšľania a samotné počastovanie vražedného maniaka nadobudli len zopár minút dozadu a doposiaľ ho len pudom sebazáchovy (a bájnou predstavivosťou) fingovali.

Adaptácia divadelnej hry Patricka Hamiltona začína vraždou spolužiaka (viď vyššie), ktorej vinníkmi sú dvaja (viac než len blízki) kamaráti Brandon (John Doll) a Philip (Farley Granger). Brandon je egocentrický, zahľadený nad superioritou premysleného a uskutočneného plánu, Philip je viacej plachý a obávajúci sa dôsledkov prípadného vyšetrovania. Mŕtvolu ukryli do „truhly“ švédskeho stola, kde mali usporiadať hostinu a ktorej sa zúčastnia príbuzní obete (Davida) v domnienke, že sa jej taktiež zúčastní. Na tú má okrem jeho priateľky (Joan Chandler), upratovačky a staršieho pána prísť aj ich bývalý učiteľ (James Stewart), známy to voľnomyšlienkár. Zaujímavo počaté úvahy o živote a voľné filozofické interpretácie pomaly ale isto vyúsťujú v nečakané upodozrievanie a aury záchvatov. Napätie je prítomné vo väčšom rozsahu aj preto, lebo sme od neho neupustili, skôr ho do konverzačnej štruktúry automaticky rozšírili. Násilie a vražda je tu vnímaná takmer s až umeleckým aktom, čo provokačne pokrivkáva vedľa Haysovho kódexu. Nezáleží iba nad jej prezieravou úkladnosťou a samotným odhaľovaním, prekvapí hodnotový a oceniteľný presah života ako najvyššieho daru, ktorý človek má. A ktorý jeho strojca má i právo ponechať tým druhým.

Nie nadarmo sa o Hitchcockovi hovorí ako o „master of suspense“ (majstrovi napätia), pretože zaoblený scenár v jeho filmoch dokáže lietať (tak ako v tomto prípade) širokými prúdmi (strieda humor s trefnými pointami a vyzvedačstvom) všedného života a pohľady naopak, pracujú ako optické receptory sledujúc nenápadné mozaikovité indície udalostí zakomponovaných priamo v podvedomí. Čiže sa krížia. Vnímanie charakterov a následné reakcie na vzniknuté podnety sú teda obsiahnuté predovšetkým faktormi psychologickými, s ktorými sa poväčšine narába s mimoriadnym citom. A ako inak, humor medzi riadkami umne odvádza chvíľkovú pozornosť v očakávaný prerod situácií dôležitých, ktoré dostanú priestor v mieste a čase na to stavanými. S až chirurgickou presnosťou. Takisto v kompozícii jedného záberu musia byť indície očné a dedukujúce vo väčšom meradle výpovednej hodnoty nad vyhodnocovaním situácií vyplývajúcich z rozhovorov. Reálne plynúci čas je v tomto prípade tak zreteľný, že v bežnom filme majú postavy „možnosť výdychu“, „prehodnocovania“, keďže sa pozornosť na určitý objekt kardinálne obmieňa, v Povraze na to nie je miesto. Všetko sa stupňuje a prehlbuje.

Experimentálny dojem natáčania je samozrejme nespochybniteľný, avšak Hitchcock bol vzhľadom k vtedajším možnostiam odkázaný na rafinované zakrývanie optickej absencie strihu, ktorý od času 9 min. 34 sek. pokračoval vždy s niekoľkominútovým odstupom: po ďalších 7:51, 7:18, 7:09, 9:59, 8:35, 7:50, 10:06, 4:37 až 5:40. Kotúče vypovedávali po desiatich minútach a najčastejšie sa objektív prvotne priblížil k nejakej veci (klobúk), aby sa následne nenápadne vzdialil do rozľahlosti bytu a všetko kvázi pokračovalo bezo zmeny. Výnimku tvoril ten, (záber-protizáber) ktorý v časovaní psychológie vari najvýstižnejšie charakterizoval bezmocnosť labilnejšieho z dvojice morálnych kacírov. Takisto montáž farieb v pozadí musela byť konfrontovaná s meteorológom, pretože Hitchcock svoj prvý farebný film postavil na spomínanej predikcii ilúzie času a ten so sebou prináša isté neodmysliteľné dennodenné rituály. Nepravdepodobnosť zápletky je tak efektne nahradená dojmami vierohodnosti správania, vizuálnym zatmením ako aj zatmením mysle (odľahčujúcich sarkastických poznámok v protiklade kontúrach sveta fyzického ako dlaň, ktoré v reáliách už prevzali oportunistickú, t.j. racionálnu rovinu úsudkov). Pretože tým, čím pre učiteľa Ruperta Capella znamenali reči o zdanlivej váhe a nadradenosti jedného ľudského života nad druhým, bola v konečnom dôsledku len spŕška kecov a poloprázdnych konštrukcií, zatiaľ čo naši aktéri si úlohu boha vyskúšali v praxi.