Súčasný chorvátsky film ako reflexia miesta a doby (druhá časť)

„Chorvátsky Trainspotting“, ako bývajú Metastázy Branka Schmidta často označované, sa načrtnutému všeobecnému opisu domácej produkcie vo viacerých ohľadoch vymyká. Miesto jednotnej ucelenej fabule je rozdelený do štyroch kapitol, z ktorých každá sleduje jedného zo štvorice bývalých spolužiakov a kamarátov. Štýl na seba strháva omnoho väčšiu pozornosť - „akčná“ ručná kamera, rýchly strih, dynamická nediegetická (tzn. nevychádzajúca z filmového sveta) hudba. Voľba štylistických prostriedkov i výber výrazných hercov v hlavných úlohách (predovšetkým René Bitorajac) zdôrazňuje agresivitu, vulgárnosť a násilnosť hlavných problémových postáv, ktoré sa dostávajú do styku s alkoholom, drogami, extrémizmom či neonacizmom na futbalových zápasoch. Slúži tak ako prostriedok kritiky nezodpovedných skrachovaných členov jednej generácie, ktorí sa vzpierajú spoločenským normám a nedokážu sa uplatniť.

S inou formou nemožnosti zaradenia do spoločnosti narába Zvonimir Jurić v snímke Kosec. Starnúci pracovník farmy Ivo sa v nej rozhodne pomôcť neznámej žene, ktorej v aute došiel benzín. Do pokojného priebehu však zasiahne Ivova minulosť - kedysi bol vo väzení za znásilnenie a miestni obyvatelia o tom vedia. Jurić predostiera portrét komunity neschopnej prijať fakt, že sa niekto môže zmeniť. Svoj príbeh zahaľuje do ponurej temnoty všednej letnej noci s predzvesťou nevyhnutnej tragédie. Rozprávanie je umocnené obmedzením redukciou filmového času, ktorý je takmer zhodný s reálnym časom projekcie. Humanistický akcent je však v rozpore s neosobným štýlom, vytvárajúcim emočný dištanc od diváka. Obrazu dominujú veľké celky a polocelky prírody, chladné farby, prázdnota a nehybnosť. Nekonvenčné prvky ako zvukové ruchy zo sveta mimo záber či porušovanie pravidla 180 stupňov v strihu dialógov nie sú dostatočne motivované, scény sú neúmerne dlhé a symbolika tváre krajiny ako Ivovej minulosti je umelá. Výsledkom je ambiciózna nefunkčná póza.

Na ceste Jasmily Žbanić sa cez traumatizujúce dôsledky balkánskeho konfliktu pozerá na iný aspekt bosnianskej súčasnosti. Zamilovaný pár Lunu a Amara od seba odlúči Amarov nečakaný príchod do fundamentalistickej islamskej komunity. Náboženský fanatizmus a zavrhnutie liberálneho západného spôsobu života a myslenia radikálne ovplyvnia vzťah medzi mužom a ženou. Radikálny krok Amara predstavuje jednu z možností vyrovnávania sa s krvavou históriou, ale nie pozitívnym smerom. Na ceste sa vyznačuje veľmi rozvoľneným rozprávaním, ktoré kladie vyššie nároky na diváka. Nie vždy dostávame presné informácie, kde a kedy sa situácia odohráva. Štýl je v tomto prípade veľmi nenápadný a nenávodný. Hlavné slovo má zobrazovanie kultúrnych odlišností, postáv (ktorým chýbajú len lepšie psychologické motivácie) a neobyčajne autentického sveta, ktorý sa pokúša zabudnúť.

Najnovším titulom z výberu je tohtoročný Zvizdan. Ôsmy celovečerný film Dalibora Matanica sa originálnym spôsobom vzťahuje k postupným premenám hraničného priestoru medzi Chorvátmi a Srbmi. Triptych tvorí trojica príbehov, vzdialená od seba vždy 10 rokov (1991, 2001, 2011). Každý rozpráva o mladom páre, ktorý sa i cez nepriazeň znepriatelených národov snaží nájsť si k sebe cestu. Každý rok vymedzuje konkrétne obdobie, no naznačuje i momentálnu fázu etnických vzťahov. Významnú rolu pritom opäť zohráva krajina. Nádherná príroda kontrastuje so zničenými a neskôr rekonštruovanými domami. Stav budov informuje nielen o čase, ale metaforicky znázorňuje rozsah rán na tvári národa, ktoré znemožňujú milencom zostať spolu. Matanic efektívne posilňuje rozprávanie využívaním stále rovnakých hercov v úlohách chorvátskeho mladíka a srbského dievčaťa. Vďaka premenlivosti prostredia, precízne snímaného kamerou so širokouhlými objektívmi, kvalitnej technike, skvelým hercom a variovaniu motívov ide o pôsobivé symbolické stvárnenie miestnych dejín.

Práca sa pokúsila predostrieť na základe šiestich vybraných filmov niekoľko prístupov, najfrekventovanejšie témy a vlastnosti súčasného chorvátskeho filmu. Učinila tak formou zhrnutí v podobe prehľadných kritických minianalýz a postrehov, v ktorých poukázala na prítomnosť jednotlivých prvkov v týchto tituloch. Rozhodne ju nemožno považovať za dostatočnú na postihnutie všetkých tendencií, hnutí a tvárí modernej chorvátskej kinematografii. Ponúkla však pohľad na žáner sociálnych drám a filmov so spoločenskou tematikou, ktoré žnú úspechy v kinách i na zahraničných filmových festivaloch. Treba konštatovať, že z danej vzorky možno považovať chorvátsky film za omnoho vyspelejší, cieľavedomejší a dôslednejší, než je v priamom porovnaní slovenská porevolučná produkcia.